Doprajte si hodinku úzkosti denne

Autor: Danica Chames | 5.2.2021 o 8:52 | (upravené 5.2.2021 o 13:30) Karma článku: 6,48 | Prečítané:  1097x

Pandémia ma naučila všeličo. Okrem toho, že život bez kaviarní je možný, napríklad aj to, že oddávanie sa úzkosti si treba naplánovať. A najlepšie urobíme, ak si to dáme do kalendára.

Pozrite, nemá zmysel, aby sme naďalej klamali samých seba a tvrdili, že žiadne úzkosti nepociťujeme. Ja mám minimálne dve kamarátky, ktoré sú klinické psychologičky a obe tvrdia, že „momentálne nie je úplne psychicky v poriadku nikto“. Vrátane samotných psychológov. A keby som mala kamaráta psychiatra, ani nechcem vedieť, čo všetko by som sa dozvedela. Ale žiadneho kamaráta psychiatra nemám a dostať sa v dnešnej situácii k nejakému je vraj takmer nemožné. A tak si musíme dajako pomôcť sami.   

Napríklad tak, že budeme úzkosti ignorovať. Áno, skúšala som túto základnú psycho-amatérsku techniku aj ja. Lenže úzkosti sú zákerné potvory. Počas dňa, kým sa zaoberáte všeličím iným, napríklad prácou, varením, naháňaním detí do online školy, zháňaním ďalšieho voľného termínu na testovanie a podobne, vám dajú dočasne pokoj. Ale len čo si po náročnom dni ľahnete do postele, začnú otravovať. Budia vás každé dve hodiny, nasypú vám do čriev mravcov, do žalúdka vhodia ťažký kameň a keď aj to viac-menej úspešne odignorujete, strčia vám do hrudníka akúsi nočnú moľu, ktorá splašene trepoce krídlami a spôsobuje vám srdcovú aritmiu.

Potom buď chodíte po byte zháňajúc po šuflíkoch nejaké tabletky na upokojenie, ktoré sú už ale dávno minuté, alebo pozeráte nejaké nudné videá dúfajúc, že vás uspia (moje obľúbené sú o ručnej výrobe keramiky alebo štrikovaní) alebo len tak ležíte a v tichosti trpíte. Pritom si v duchu hovoríte, že tieto telesné prejavy úzkosti vám určite privodia nejakú reálnu chorobu, čím sa ešte viac prepadáte do úzkostnej studne. Kopete ju každú noc a hoc je stále hlbšia a hlbšia, na vodu, ktorou by ste úzkostný oheň uhasili, nikdy nenarazíte.

Potom zavoláte svojim kamoškám psychologičkám, ktoré vám povedia, že majú ambulancie plné nádejných samovrahov a vy máte pocit, že by ste ich so svojimi mravcami v črevách, kameňom v žalúdku a moľami v hrudníku radšej ani nemali otravovať. A tak ďalej chodíte noc čo noc po byte, kukáte nudné videá a kopete nekonečnú studňu ... až jedného mrazivého slnečného rána dostanete skvelý nápad.

„Možno tá úzkosť, potvora, otravuje v noci preto, lebo je počas dňa nevypočutá.“ Možno jej len treba dať priestor, aby sa prejavila, povedala, čo má na srdci. Každý potrebuje byť sem-tam vypočutý, tak prečo by to nemalo platiť aj pre úzkosť? Tak som si teda naplánovala pravidelné denné stretnutia s úzkosťou a aby som na ne náhodou nezabudla, zapísala som si to aj do kalendára. Každý pracovný deň medzi 14:00 a 15:00 mám v kalendári napísané HÚ – hodinka úzkosti.

Funguje to nasledovne. Začnem uvažovať, čo všetko zlé by sa mi mohlo prihodiť a keď mi dochádzajú nápady, otvorím noviny a pozriem si, čo všetko zlé sa stalo iným ľuďom. Lebo ak sa to stalo im, prečo by sa to nemalo stať aj mne? Hodinku úzkosti niekedy kombinujem aj s prechádzkou na čerstvom vzduchu či dokonca behom, ale nie je to úplne vhodné, lebo čerstvý vzduch a fyzická aktivita majú tendenciu úzkostné myšlienky potláčať a vtedy nie som schopná úzkosť až tak pozorne počúvať. Čo vedie opäť k tomu, že sa začne ozývať v noci.

V druhej fáze hodinky úzkosti (ktorá je veľmi dôležitá) začnem uvažovať, čo urobím, ak sa mi tie zlé veci prihodia. Skúšam nájsť konkrétne kroky a podrobné riešenia na každú možnú situáciu. Keďže človeka najviac znervózňuje neistota, je dobré ju eliminovať tým, že budeme pripravení. Po pár týždňoch hodiniek úzkosti si konečne uvedomíme, že človek nikdy dopredu nevie, čo sa mu prihodí, a tak sa na to nedokáže poriadne pripraviť. Nakoniec mu nezostane nič iné než skonštatovať, že by bolo najlepšie tie riešenia vrátane všetkých obáv nechať až na moment keď (ak) sa reálne stanú. Ak sa na vec pozrieme čisto logicky, naozaj nemá zmysel obávať sa dopredu.

To sa, pravdaže, ľahšie hovorí (píše) než koná, keďže naša psychika nie je logická. Ale dobrá správa tu predsa len je. Ak majú moje kamošky psychologičky pravdu, že dnes nie je v psychickej pohode takmer nikto, možno nám pomôže vedomie, že v tom nie sme sami. Keď si predstavíme pár iných ľudí, ktorí chodia v noci po dome či pozerajú nudné videá alebo možno pozorujú z okna let snehových vločiek vo svetle pouličnej lampy, pošlime im mentálny pozdrav a hneď nám bude o kúsok veselšie. A okrem toho, byť psychicky úplne ok v momentálnej svetovej situácii by bolo vlastne neprirodzené, takmer neľudské. A tak nám odpadá aspoň jedna veľká obava. Nemusíme sa báť - určite sme normálni.

Jednoducho ľudia.

   

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Terajší tlak nenúti Matoviča ustupovať. Kto by ho mohol nahradiť?

Dôležité bude aj to, na čiu stranu sa postaví Sme rodina.

Stĺpček šéfredaktorky Beaty Balogovej

Žijeme to, čoho sme sa najviac báli

Dnes nikto nechce od nás recept, len tragické poučenie, aby nezopakovali naše chyby.


Už ste čítali?