Prednes váhavý jest, sem-tam aj zasekne sa, po chvíli však pokračuje. Pár slov zamení za iné, lež po krátkej odmlke, opraví sa.
„Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia,
ponad vysoké hory, ponad šíre polia...“
Odmlčí sa, hlasno dýcha, za okamih praví:
„Pardon. Nie šíre, ale rovné polia“.
Pani učiteľka, v jednom z okienok na obrazovke zmenšená, súhlasne prikývne, hoc junák to vidieť nemôže, bo zrak svoj vlastnými dlaňami cloní. Je jasné, že sa báseň na poslednú chvíľu učil, veď na čo by aj! Ak by ju i ozaj skúšať išla v týchto čudných časoch, otvoril by si on o jedno okienko viac a báseň z neho poľahky tajne čítal.
Lenže, zrada! Kto by bol čakal toľkú zákernosť a toľkú prešibanosť od milej pani učiteľky. Ani celé dva dni do prednesu nechýbali, keď im oznámila, že recitovať budú s oboma dlaňami na očiach. „Ach, hrôza! Čo si len teraz počneme?“ bedákajú šuhaji. „To ozaj sa tú dlhú báseň učiť musíme?“
Lež prefíkanosť nielen milej učiteľke prislúcha. Aj junáci ňou štedro obdarení sú. A tak šuhaj švárny dvojo slúchadiel na ušiak drží, jedny drobné v ušných dierkach zastrčené, druhé veľké, celé uši i neúrečnú nezbedu kryjúce.
Mladší brat za obrazovkou skrčený, na sladkú odmenu nalákaný, púšťa do malých slúchadiel prednes národného umelca. Keď sa brat zasekne, gombík malý zatlačí, prednes pozastaví, potom opäť „ťuk“ a prednes znova beží.
Lež netuší brat malý, že technika im zlyhá, že slúchadlo je hluché a pomoc nedobytná. A že junákovi švárnemu teraz iné nezostáva, lež vlastnú mladú pamäť riadne ponamáhať.
“A ty mor ho! — hoj mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu;
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom…”
…modernej techniky.
P.S. I spomínate, ako vy sami ste Mor ho! recitovali vo vašej dobe? A koľko si z tej slávnej básne pamätáte? Šak opbrobujte.